Východiskovým bodom intervencie v Galérii Výklad je dlhodobejšia spolupráca autoriek so slovensko- maďarskými koreňmi, ktorú zahájili pri spoločnej výstave Blednúca zem – Fading Earth v At Home Gallery v Šamoríne v roku 2022. Csilla Nagy a Erika Szőke v rámci výstavy Nevyvážená rovnováha, ktorú site a time specific pripravili pre trnavské výklady, nadväzujú na túto spoluprácu v zmysle recyklácie už existujúcich diel, myšlienok a prístupov, ako aj vytváraním nových artefaktov a konceptov. Ich intervencia sa zaoberá témami pôdy, dejinami a súčasným stavom poľnohospodárstva, a tiež úvahami o možnej i nemožnej budúcnosti. Výstavu tvoria hmotné aj „nehmotné“ procesuálne diela, pri ktorých autorky používajú prírodné materiály, fotocitlivý papier, vosk, keramiku a gáfor. Procesuálne diela sprítomňujú fenomén premeny a miznutia. Podklad výstavy tvorí veľký lumen print/odtlačok, ktorý vznikol počas výstavy v synagóge v Šamoríne v roku 2022. Autorky vyskladali na fotocitlivý papier obrazce pripomínajúce praveké keramické nádoby tvorené rôznymi semenami rastlín (šošovica, hrach, ovos, jačmeň, raž, kukurica, slnečnica, konope, cirok, pšenica, cícer, špalda, pohánka). Na podklad potom naniesli gáfor, ktorý sa niekoľko dní odparoval a obrazce postupne zase odhalil. Tie sa svetlom exponovali na fotocitlivý papier a zanechali odtlačok, ktorý Csilla Nagy a Erika Szőke neskôr ustálili a vrátili na pôvodné miesto výstavy. Toto dielo preniesli do Galérie Výklad v Trnave, kde rozvíjajú jeho koncept. Ďalej pracujú aj s gáfrom, ktorý tentokrát umiestnili na takzvané Ruže z Jericha (lat. Selaginella lepidophylla – Plavúnka schúlivá). Plavúnky sú púštne rastliny, ktoré majú obrovskú schopnosť prežiť a vydržať extrémne podmienky – akoby „zamrznúť“ v štádiu vyschnutia, pokiaľ sú bez vlahy. Hneď ako sa však opäť dostanú do kontaktu s vlhkom/vodou, vedia sa opäť rozvinúť a zazelenať. Csilla Nagy a Erika Szőke túto ich špecifickú schopnosť využívajú v inštalácii výstavy a ukazujú divákom proces rozvíjania sa a zvíjania, „schúlenia“ sa do seba. Rastliny svojím ožívaním a uschýnaním odhaľujú alebo zahaľujú malé objekty z vosku, ktoré autorky pomenovali ako orákulá (proroctvá/záhady), tie svedčia najmä o klimatickej kríze. Gáfor použili aj na malé objekty/prírodniny, ktoré sa nachádzajú na miskách starých váh. Jeho odparovaním sa mení hmotnosť objektov, a tým vyrovnané váhy postupne klesajú a dostávajú sa do nerovnováhy. V prípade výstavy fyzikálne i metaforicky. Výstava Nevyvážená rovnováha sa v ideovej rovine zaoberá pojmom hybridnosti ako dôkazu premeny, rastu, rozvoja a snahy o prežitie. Tak ako príroda, aj človek je majstrom vo vytváraní a kombinovaní nových vzťahov medzi jednotlivými druhmi. Kým v prírode sú tieto procesy ešte udržateľné, my sme už pre ne dávno stratili zmysel. S dlhodobým vykorisťovaním krajiny, nerešpektovaním potreby jej obnovy nadobudlo ľudstvo falošný dojem, že príroda je nevyčerpateľným „kohútikom“ našich požiadaviek a nekonečným „odtokom“ našich odpadkov (Jason W. Moore). Necitlivé kapitalistické postupy zvyšovania výnosov a úrodnosti sa nevyhli ani pôde. Autorky poukazujú na to, že výber, kultivácia, kríženie, šľachtenie a akumulácia plodov dnes vyústili do fázy, keď sa produkcia a zber odohrávajú na obrovských monokultúrnych poľnohospodárskych plochách alebo v skleníkoch s automatizovanými systémami kontrolovanými umelou inteligenciou. Úvahy o krehkosti rovnováhy, nestálosti globálneho trhu so surovinami a potravinami umocňuje aj zmena počasia, pandémia, ale aj prebiehajúca vojna na Ukrajine, ktorá odhalila zraniteľnosť štátov odkázaných na dovoz niektorých plodín. Schopnosť prírody regenerovať sa je prirodzeným procesom hybridizácie rastlín a živočíchov. Ale to, či je človek schopný sa donekonečna prispôsobovať klimatickým zmenám a ďalším hrozbám, či je stále schopný prírodu tvarovať podľa svojich požiadaviek, je už otázne. Rovnováhu dávno narušil. Csilla Nagy (1983, SK/HU) experimentuje s tradičnými aj súčasnými technikami keramiky, pričom hľadá spôsoby presahu keramiky a výtvarného umenia v konceptuálnych podobách. Vytvára objekty pripomínajúce rastliny. Jej špekulatívne prístupy spájajú človekom a poľnohospodárstvom nenávidené buriny s nádobami, ktoré slúžili na okultné obrady neolitického človeka. Erika Szőke (1977, SK/HU) prostredníctvom svojich diel zachytáva rôzne stopy, odtlačky a „fosílie“ minulosti. Vykresľuje nimi akúsi poetiku prchavosti a pominuteľnosti so snahou uchopiť vnímaný moment i reflexiu márnosti. Skúma témy prírodných a alternatívnych zdrojov energie, vyrába energiu z materských kváskov a mycélia, a tiež vytvára netradičné fotografie s presahom do objektov. – Projekt je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu z verejných zdrojov formou štipendia autorky Eriky Szőke podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – KULT MINOR.