Erika SZŐKE

Začnime tým evidentným: Erika Szőke je fotografka, ktorá často siaha po nezvyčajných,
„netradičných“, experimentálnych postupoch, pričom vytvára aj efemérne objekty a unikáty.
Veľakrát sa správa ako grafička, sochárka, performerka – pracuje na rozmedzí rôznych mediálnych
aj konceptuálnych prístupov. Akt fotografického zachytenia sa neraz podobá na serigrafické
postupy, niekedy sa stáva súčasťou – etapou plastických objektov s presahmi do „sochárstva“,
inokedy máva skôr triezvy dokumentárny charakter. Opätovne sa zaoberá klasickými, priam
paradigmatickými témami a problémami fotografie – reflexiami, ktoré krúžia okolo otázok
indexovosti. Jej fotografie pred nami vykresľujú akúsi poetiku prchavosti a pominuteľnosti –
snahu uchopiť vnímaný „moment“ a zároveň reflexiu márnosti a problematickosti tejto snahy.

Opakujúci sa moment v tvorbe Eriky Szőke – prakticky už od prvých rokov po ukončení štúdia
na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy UKF v Nitre v roku 2005 – je pozornosť upriamená na
zachytenie rôznych stôp, odtlačkov, „fosílií“ minulosti – miestami ani nie tak cez klasický princíp
mimézis, ale cez archaickejšiu paradigmu fikcie prítomnosti, cez odtlačok – indexovosť (ako to
opisuje napr. Georges Didi-Huberman). Stopy ju fascinujú aj ako symptómy „auratickosti“ (v poňatí
Waltera Benjamina), ako napríklad na fotografii Odišla I alebo v sérii Špiritusové odtlačky, a to
všetko úzko späté s reflexiou mediality súčasnej fotografie v prostredí postinternetu.
(Máté Csanda / Časopis Profil, 2 2021: Na stopy odkazujúce stopy – poznámky k tvorbe Eriky Szőke)