Začnime tým evidentným: Erika Szőke je fotografka, ktorá často siaha po nezvyčajných, „netradičných“, experimentálnych postupoch, pričom vytvára aj efemérne objekty a unikáty. Veľakrát sa správa ako grafička, sochárka, performerka – pracuje na rozmedzí rôznych mediálnych aj konceptuálnych prístupov. Akt fotografického zachytenia sa neraz podobá na serigrafické postupy, niekedy sa stáva súčasťou – etapou plastických objektov s presahmi do „sochárstva“, inokedy máva skôr triezvy dokumentárny charakter. Opätovne sa zaoberá klasickými, priam paradigmatickými témami a problémami fotografie – reflexiami, ktoré krúžia okolo otázok indexovosti. Jej fotografie pred nami vykresľujú akúsi poetiku prchavosti a pominuteľnosti – snahu uchopiť vnímaný „moment“ a zároveň reflexiu márnosti a problematickosti tejto snahy.
Opakujúci sa moment v tvorbe Eriky Szőke – prakticky už od prvých rokov po ukončení štúdia na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy UKF v Nitre v roku 2005 – je pozornosť upriamená na zachytenie rôznych stôp, odtlačkov, „fosílií“ minulosti – miestami ani nie tak cez klasický princíp mimézis, ale cez archaickejšiu paradigmu fikcie prítomnosti, cez odtlačok – indexovosť (ako to opisuje napr. Georges Didi-Huberman). Stopy ju fascinujú aj ako symptómy „auratickosti“ (v poňatí Waltera Benjamina), ako napríklad na fotografii Odišla I alebo v sérii Špiritusové odtlačky, a to všetko úzko späté s reflexiou mediality súčasnej fotografie v prostredí postinternetu. (Máté Csanda / Časopis Profil, 2 2021: Na stopy odkazujúce stopy – poznámky k tvorbe Eriky Szőke)