Aire Libre

blog

Aire libre

Výstava Aire libre (Čerstvý vzduch) Eriky Szőke prezentuje najnovšie práce, ktoré vznikli v roku 2020.
Diela skúmajú vzťah tela a dýchania, človeka a vzduchu najrôznejšími prostriedkami. Prepájaním videí
z autorských performancií a experimentálnej fototechniky s metódami konceptuálneho umenia
zachytávajú najprchavejší živel a pominuteľnosť životodarných procesov.

Vzduch je základnou životnou podmienkou pre každú živú bytosť. Dych je aktivita, ktorá nás
sprevádza celý život. Diela Eriky Szőke čerpajú námety z každodenného života, z procesov prírody
a inšpirujú sa domovom a záhradou, rodinou a predkami. Mohutný orechovník, vyprahnutá zem
v záhrade, či vyschnuté kríčky paradajok sa stávajú umeleckým materiálom rovnako ako telo autorky.

Telo, ktoré rovnako ako rastliny, je vydané napospas vetru; telo, ktoré ožíva vďaka dychu, telo, ktorého
sa dotýkajú iné dýchajúce telá alebo iné telá rozhýbané vetrom. Videá zachytávajú kontakt tela
a vzduchu, proces ich spojenia. Fotografie vytvorené autorskou technikou nielen dokumentujú tieto
experimenty, ale snažia sa prostredníctvom tohto média zachytiť a zvečniť prchavé: mihnutie
(nepatrný pohyb) či vanutie, nádych či výdych.

Erika Szőke žije a tvorí vo Veľkom Kýre, pri Nitre. Študovala na Nitrianskej UKF, na Katedre výtvarnej
tvorby a výchovy (2000–2005). Vystavovala v Španielsku, neskôr v Maďarsku, Rumunsku a v Dánsku.
Paradoxne, na Slovensku sa dostáva do povedomia až v poslednej dobe. Patrí do strednej generácie
výtvarníčiek, je nositeľkou viacerých ocenení. Jej práce sa vyznačujú experimentálnym prístupom,
neúnavným hľadaním možností v médiu fotografie, ale taktiež využíva object trouvé, performatívne
a konceptuálne metódy.

Pavol Száz, spisovateľ

Juhovýchodný vietor, video 7´ 31˝ / Délkeleti szél, videó 7´ 31˝

Na Jednej Vlne

Na jednej vlne I., video 4´ 26˝ / Egy hullámhosszon, videó 4´ 26˝

Pohľad na inštaláciu v záhrade / Egy hullámhosszon c. ciklusból / Installáció a kertünkben

Pohľad na inštaláciu – Doručená pošta od p. Romana Kudláča, prezidenta Slovenského Zväzu Rádioamatérov a Orechový list, plátkové striebro na orechovom liste E- posta Kudláč Romantól, a Szlovák Rádióamatőrök Egyesületének elnökétől és Diófa levél, ezüst fólia

Doručená pošta od p. Romana Kudláča, prezidenta Slovenského Zväzu Rádioamatérov E- posta Kudláč Romantól, a Szlovák Rádióamatőrök Egyesületének elnökétől

Dešifrovaná správa / Dekódolt üzenet

Dešifrovaná správa / detail / Dekódolt üzenet – részlet

Pohľad na inštaláciu / Részlet az installációból

Na jednej vlne II., Kirlianova fotografia / Egy hullámhosszon II., kirlian fotó

Na jednej vlne III., Kirlianova fotografia / Egy hullámhosszon III., kirlian fotó

Pohľad na inštaláciu / Részlet az installációból

Na jednej vlne IV., foto z dierkovej kamery / Egy hullámhosszon IV., lyukkamera fotó

Cvičenie rodičov s deťmi

Cvičenie rodičov s deťmi, video 3´ 06˝ / Torna a szülőkkel, videó 3´ 06˝

Pohľad na inštaláciu / Torna a szülőkkel, installáció a kertünkben

Cvičenie rodičov s deťmi III., Kirlianova fotografia / Torna a szülőkkel III., kirlian fotó

Cvičenie rodičov s deťmi II., vyleptaný plošný spoj a led svetlá / Torna a szülőkkel II., maratott nyáklemez és led fények

Kukla

Kukla, video 20´ 26˝ / Báb, videó 20´ 26˝

Kukla, digitálna fotografia / Báb, digitális fotó

Pohľad na inštaláciu / Installáció a kertünkben

Kukla, archívna tlač / Báb, archív nyomat

Pokus o objatie, čierny hodváb, cesto a pôda z našej záhrady / Ölelési kísérlet., fekete selyem, tészta, föld (pigment)

Pokus o objatie, čierny hodváb, cesto a pôda ako pigment z našej záhrady / Ölelési kísérlet., fekete selyem, tészta, föld (pigment)

Reanimácie / Reanimáció c. ciklusból

Dúchadlo, vlastnoručne vyrobená dierková kamera / Fújtató, saját kezűleg készített lyukkamera

Dúchadlo, vlastnoručne vyrobená dierková kamera / Fújtató, saját kezűleg készített lyukkamera

2´ 27˝ / PRED ŽATVOU, archívna tlač / 2´ 27˝ / Aratás előtt, archív nyomat

1´ 43˝ / VYSUŠENÁ SLIVKA, archívna tlač / 1´ 43˝ / Kiszáradt szilvafa, archív nyomat

2´ 27˝ / PRED ŽATVOU, exponované pomocou dúchadla 2´ 27˝ / Aratás előtt, fújtató segítségével exponálva

1´ 43˝ / VYSUŠENÁ SLIVKA, exponované pomocou dúchadla 1´ 43˝ / Kiszáradt szilvafa, fújtató segítségével exponálva

5´ 52˝ / MŔTVA LÍŠKA, archívna tlač 5´ 52˝ / Elhullt róka, archív nyomat

6´ 10˝ / MŔTVY SOKOL, archívna tlač 6´ 10˝ / Elhullt sólyom, archív nyomat

5´ 52˝ / MŔTVA LÍŠKA, exponované pomocou dúchadla 5´ 52˝ / Elhullt róka, fújtató segítségével exponálva

6´ 10˝ / MŔTVY SOKOL, exponované pomocou dúchadla 6´ 10˝ / Elhullt sólyom, fújtató segítségével exponálva

9´ 48˝ / VYTRHNUTÁ PARADAJKA, archívna tlač 9´ 48˝ / Kitépett paradicsom, archív nyomat

1´ 55˝ / VYTRHNUTÉ PARADAJKY, archívna tlač 1´ 55˝ / Kitépett paradicsomok, archív nyomat

9´ 48˝ / VYTRHNUTÁ PARADAJKA, exponované pomocou dúchadla 9´ 48˝ / Kitépett paradicsom, fújtató segítségével exponálva

1´ 55˝ / VYTRHNUTÉ PARADAJKY, exponované pomocou dúchadla 1´ 55˝ / Kitépett paradicsomok, fújtató segítségével exponálva

METEOR A METEORIT, archívna tlač Meteor és a meteorit, archív nyomat

METEOR, exponované pomocou dúchadla Meteor, fújtató segítségével exponálva

METEORIT, exponované pomocou obyčajnej dierkovej kamery Meteorit, közönséges lyukkamerával exponálva

Nadýchnuť sa svet(l)a

K výstave Aire libre Eriky Szőke

„Strom orecha…. Prebehla ním bodavá bolesť. Vyzrel mimovoľne oblokom. Záhrada bola
zdevastovaná, ale starý orech stál na mieste, ťažkopádne vŕzgajúc a šumiac vo vetre.“

Tieto vety mladého Thomasa Manna zachytávajú moment stretnutia jeho najzáhadnejšej
postavy, Tonia Krögera s orechom, stromom, ktorý patril k vznešeným zjavom jeho detstva a ktorý
uvidí po toľkých rokoch z okna rodného domu (premeneného za ten čas na knižnicu). Rovnomenná
poviedka je príbehom tohto stromu, popretkávaným červenou nitkou. Orech ako symbol
kaleidoskopicky mení svoje významy. Prispôsobuje sa času, zmenám a okolnostiam, poveternostným
podmienkam. Orech vie, odkiaľ vietor fúka. S jeho formou, korunou, vŕzganím zdieľa mladý Tonio
svoju samotu. Stáva sa predmetom jeho prvého básnického rozjímania. Podotýkam, podobne je to aj v
prípade mladého Orlanda, postavy rovnomenného románu Virginie Woolfovej, len sa jedná o dub na
konci záhrady panstva. Pravda, na rozdiel od Tonia Krögera (a bežných ľudí) Orlando žije o niekoľko
storočí viac, a tak báseň o dube, ktorú začal písať vo svojej mladosti v XVI. storočí a rozvíjal ďalej,
dokončí až v zrelom veku, keď sa dožije vydania románu v súčasnosti (1928). Aj keď by sme našli
veľa rozdielov medzi týmito dvomi dielami, dôležitejšie je, že okrem stromu na konci záhrady majú
spoločné aj otázky o vzťahu umenia a života, jedinca a umenia, umelca a spoločnosti.

Asi ešte nikto nenapísal monografiu na tému vzťahu umelca a stromu v záhrade, ale už iba tieto
dva literárne príklady vzbudzujú dojem, že by téma bola vďačná a som presvedčený, že by ašpirovala
na popredné miesto v rebríčku titulov a v akademickom kariérnom raste. Veľmi by som si želal, keby
takáto monografia skončila konštatáciou, že umelca robí umelcom strom na konci záhrady, pretože by
to znamenalo, že táto pravda platí aj opačne. Každý, kto má strom na konci záhrady, môže byť
umelcom. Bez ohľadu na toto recesne výstredné tvrdenie treba vyzdvihnúť, že strom na konci záhrady
je pre Eriku Szőke jedinečným materiálom pre dielo, výnimočným objektom pre umelecký počin.

Aktuálna výstava Eriky Szőke, ktorá vie vždy prekvapiť svojím experimentálnym prístupom a
neustálym hľadaním nových spôsobov tradičnej fototechniky, prekračuje hranice média k
performatívnemu. Orech, ktorý bol v predchádzajúcich dielach objektom na fotografiách (napr.
Inmensa luz, Obraz vychádzajúceho slnka), sa stáva partnerom v performanciách. V štyroch
vystavených videách sú dokumentované akty a procesy, pri ktorých telo vytvára vzťah so vzduchom.
Vzduch je základná životná podmienka pre každého živočícha. Dynamika prúdu vetra, jeho pohyb,
dotyk, či iný vplyv spojený s telom sa stáva zámerom umeleckého výskumu prostredníctvom predmetu
a objektu.

Konáre stužkou priviazané k prstom vo videu Juhovýchodný vietor posúvajú hranice tela
prostredníctvom stromu, umožňujú vnímať vietor, prúd vzduchu cez ich pohyb. Akoby prsty skúšali
rolu orechov, ktoré práve v tomto období padajú, ako to aj počujeme na videu spolu s vŕzganím
konárov. Obraz, ktorý sa priviazaním stužiek vytvorí, je priam scénický: ponúka metaforu marionety
a stavia otázku, či má telo „pod palcom“ pohyb vetra, alebo je len čírou bábkou v jeho „rukách“. Vietor
a vánok hýbu konármi a telom, a na rozdiel od tradičnej marionetovej metafory stelesňujú náhodu
a náhodilosť, namiesto podriadenia sa vyššej vôli (teda osudu).

Podobnú náhodu sa snaží zmapovať performancia zachytená na videu Na jednej vlne.
Orech sa tu akoby naozaj stal anténou, sprostredkovateľom vetra a vzduchu. Pomocou jednoduchej
elektrickej mašiny (starej vojenskej morzeovky)
a vedenia (alobalu) sa dotykom vetra (teda vodiacich povrchov)
elektrický obvod uzatvára. Prúdením vzduchu, pohybom konára a dotykom nastáva prúdenie elektriny.
Opäť ide o skúsenosť tela prepojenú vetrom: aj zaobalené telo sa totiž stáva vodičom, elektrické
prúdenie performerka aj zacíti. Náhodnosť pohybu vánku a jeho elektrické dotyky tento fyzikálnoľudský
pokus premieňa na akustické vnemy. Akoby prostredníctvom zvukovej signalizácie zaznamenal
reč vetra. Ak však vietor dokáže prehovoriť, môže mať vzduch aj jazyk. Zaujímavým postprodukčným
dielom performancie je „preklad“ zvukových signálov z videa na základe Morzeovej abecedy. Náhoda
tu vlastne generuje nové dielo, dešifrovanie by sa totiž dalo použiť ako akustickú báseň.

Metafora marionety sa objavuje aj vo videu Cvičenie rodičov s deťmi. Telo umelca je však
stužkami prepojené s rodičmi: musí sa prispôsobovať pohybom matky pred sebou, aj otca za sebou.
Vietor odhalí aj tie najmenšie nepresnosti. Performanciu inšpirovali jednak staré diapozitívy, ktoré mali
ilustrovať starostlivosť o zdravie v rodine – a na druhej strane opäť záhrada: tvarovanie a vedenie
vinice. V tomto prípade sa vedenie (rodičmi) uskutoční cez stužky, akoby tento živý obraz, toto
cvičenie vytváralo metaforu o tom, ako sme závislí od svojich rodičov, ako kopírujeme ich pohyby, ako
sa snažíme vykompenzovať ich chyby a vykryť stratu rovnováhy. Spojenie stužkami, konkrétne
vedenie sa na dvoch postprodukčných obrazoch stáva vodivým. Obraz zachytený vo videu Szőke
vyleptala na plošný spoj, ktorý napojila na elektrinu, a tak exponovala ako kirliánovu fotografiu.

Video Kukla zachytáva odlišnú skúsenosť tela so vzduchom, keďže tu nejde o pohyb a dotyk,
ale o vysušujúci vplyv vetra. Performerkino telo je totiž zakryté čiernym cestom, ktorého elastický
povrch vysúšaním postupne tvrdne a stáva sa krehkým. Tento proces je dokumentovaný v reálnom
čase, divák môže sledovať najmenšie detaily tejto zmeny, ktorú by sa vizuálne inak nedalo vnímať.
Vyschýnajúci povrch sa začína trhať, prvé škáry sa objavujú vďaka performerkinmu dýchaniu, malým
pohybom sa začína rozlamovať. Povrch cesta sa suší rozdielne nie iba kvôli vplyvu vzduchu, ale aj tela:
závisí od veľkosti povrchu dotyku, od tepla a vlhkosti pokožky. Cesto vlastne vytvára akoby
alternatívnu pokožku, akési ochranné puzdro pre telo, ktoré postupnému rozhýbaniu musí odolať,
akoby posúvalo vlastné hranice, a nakoniec sa oslobodilo od vlastnej uzavretosti a nehybnosti. Ako už
názov naznačuje, video modeluje zrodenie, alebo skôr prerod tela, oslobodenie od malátnosti a pasivity
akéhosi nehybného sna. Kukla asociuje telesnú premenu a prerod motýľa, prechod do živla vzduchu,
slobodu letu, a zároveň život vydaný napospas vetru. Náhoda je priateľom umenia, ku koncu videa sa
totiž motýľ na okamih aj naozaj objaví.

Popri novom smerovaní tvorby, ktoré výstava Aire libre načrtne, sa Erika Szőke vracia k svojim
zdrojom (záhrada), témam (rodina), objektom (telo), materiálom (cesto), technikám (fotografia).
A zároveň – ako o tom svedčí cyklus Reanimácie – mení svoj pohľad. Szőke svojím umením vždy
zužitkuje to, čo ju obklopuje, nanovo nazerá na predmety a javy každodennosti. Záhrada pri dome je
zase nevyčerpateľným zdrojom, akýmsi laboratóriom životných procesov, kolobehu zrodu a zániku.
Tieto procesy života sleduje umelkyňa neúnavným záujmom, rada využíva živé materiály. Presnejšie,
materiály, v ktorých proces zmeny, života prebiehajú alebo prebehli, ako vyschnuté cesto alebo list
stromu. Kým fotografiou sa snaží zachytiť prchavé, zvečniť stav vecí, ktorý sa vďaka neodvratným
procesom života, zániku a skazy stále mení. Či už ide o mŕtveho sokola na poli, zbytky paradajkových
kríčkov zo záhrady alebo vyschnuté slnečnice. Tie, podľa jej slov, čírou náhodou stihla odfotiť
v poslednej chvíli: kombajnista musel byť pred žatvou zaskočený, keď dostal odpoveď na otázku, čo
tam ona s tým svojím hebedom robí. Hebedo: rozumej kontextuálne, špeciálna camera obscura. Či
dúchadlo.

Tento prapodivný objekt na stojane, dúchadlo premenené na dierkovú kameru, sa snaží pretaviť
proces dýchania do obrazu. Exponovanie fotografie zodpovedá „nádychu“ a „výdychu“ dúchadla,
a tento odklon mení aj zachytený obraz. Namiesto bežného zrkadlového obrazu statického exponovania
skresľuje pomery a priestor sa na fotografii akoby zakrivoval. K deformovaniu fotografie „dychového“
exponovania napomáha aj rozdielnosť rozptylu svetla: obraz prepálením postupne bledne k ohnisku.
Náhoda umelkyni nepomáha len pri zachytení pravého momentu, ale aj pri vytvorení konečného
výsledku experimentu. Toto skreslenie, zakrivenie priestoru spôsobuje zvláštne efekty, cez slnečnicové
pole akoby presvitalo slnko, vyschnutá slivka sa mení na horiaci ker, a v strede kopy vytrhnutých
paradajok sa objaví Kristova tvár podobnou náhodou ako sa (aspoň podľa bulvárnych správ) objavuje v
škvrnách na kuchynskom sporáku alebo v zafarbení koštiaľa kapusty. V strede obrazu vytrhnutých
kríčkov paradajok sa však objavuje aj zvláštne zrkadlenie celku a tvár rámcovaná odrazom závesu sa
stáva vyobrazením vera iconu (odtlačok Kristovej tváre na závoji), akoby vytvárala alternatívu pre
tradičnú tému sakrálneho umenia.

Dych je aktivita, ktorou nás vzduch oživuje a ktorá nás sprevádza celý život. Nadýchnutým
čerstvým vzduchom akoby sme prijímali malý kus sveta, podobne, ako pohľadom na ten kúštik, ktorý
nás obklopuje. Fotografie cyklu Reanimácie akoby zachytávali tento akt života, nadýchnutie sveta
a svetla ako z čerstvého vzduchu, z aire libre. Toto slovné spojenie je aj umeleckým pojmom,
španielskou verziou „en plein air“, čiže vonku, v prírode, na vzduchu. Čiže na slobode, „libre“ totiž
znamená predovšetkým slobodu, ktorá sa s týmto živlom spája. Fotografie akoby zvečnili nadýchnutie
sveta svetlom, kým štyri videá performancií prostredníctvom skúsenosti tela – rozširovaním hraníc jeho
pohybu, tlmočením pohybu vetra do iných vnemov, spútaním a odpútaním jeho pohybov, nádychom a
vykĺznutím zo skľúčenosti – oslobodzujúcu silu vzduchu či vetra.

Pavol Száz, spisovateľ