Erika Szőke:
SPECULUM MUNDI (Domáce práce a iné významotvorné postupy)
Galéria Medium, vernisáž: 8. 1. 2020, 18:00
Facebook udalosť: Speculum Mundi
Kurátor výstavy: Máté Csanda
Tlačová správa
Erika Szőke (*1977) je na bratislavskej scéne pomerne menej známa autorka – žije a tvorí vo Veľkom Kýre pri Nitre. Študovala medzi 2000-2005 na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy UKF v Nitre v ateliéri Karola Barona (samotný názov výstavy sa dá pokladať za akúsi hommage venovanú majstrovi). Szőke pracuje prevažne v médiu fotografie, pričom pravideľne experimentuje s technicko-mediálnymi možnosťami, danosťami rôznych (aj starobylých alebo sama sebou vyvinutých) fotografických a fototechnických postupov, niekedy s produktívnymi presahmi do voľnej grafiky.
Výstava ponúka malý prierez autorkinej tvorby z uplynulého roka. Viaceré jej práce sa vyznačujú reflexívnym pohľadom na jazyk použitého média. V tomto duchu figurujú miestami aj samotné obrazotvorné aparáty (v istých prípadoch sa jedná o zaujímavé mechanické konštrukcie vyrobené autorkou) ako integrálne časti resp. konceptuálne uzly výstavy.
Hlavnou témou na motivickej rovine je predovšetkým rodina, rodinná záhrada, v abstraktnejšom zmysle slova pavučina medzigeneračných a interpersonálnych vzťahov (ktorá je opäť úzko spätá s metaforikou pamäte) pričom samotná téma býva miestami prepojená aj s paradigmatickými témami mediálneho dispozitívu (stopa, šifra, otázka indexikality, originál a odtlačok, prítomnosť skrz absenciu). Motivika záhrady ponúka bohatý referenčný rámec rôznych subtextov a konotácií – pritom sa nejedná o žiadne alegorické scény plné pátosu: vo väčšine prípadov sa pred nami vynára niečo, čo by sa dalo nazvať ikonografiou každodennosti: triviálne, niekedy priam banálne momenty, zachytené triezvym dokumentaristickým pohľadom.
Ústrednou prácou výstavy je séria fotografii Inmenza Luz (2018) – popredným aktérom fotoinštalácie je pritom orechový strom v záhrade autorky a jej rodiny vo Velkom Kýre. Strom sa objavuje (miestami v šifrovanej podobe, s rôznymi implikatúrami) aj v iných prácach – zároveň sa v nej zbiehajú hlavné tematické osi výstavy: metaforiky telesnosti a pominuteľnosti, efemerita, zánik resp. erózia významu, rôzne registre temporality, poetiky tela (telá a telesá na horizonte časovosti) – a v neposlednom rade subtílny, hravý humor.
Z konceptuálneho hľadiska sa práce Eriky Szőke pohybujú na rozmedzí rôznych prístupov: niekedy sa jedná o „plnohodnotné“, autonómne fotografie, niekedy skôr o akési land art projekty zachytené skrz optiku fotografie, v iných prípadoch zase o performancie a časovo špecifické a/alebo experimentatívne postupy, ktoré sú miestami viacnásobne a reflektovane prepojené so samotným dispozitívom fotografie. V neposlednom rade sa vo výbere nachádzajú i dokumentácie rôznych „objets trouvées“ nanajvýš každodenných objektov a fenoménov v profánnom kontexte, z ktorých sa práve cez gesto fotografického pohľadu stávajú „monumenty“, ktoré sú napriek ich mlčanlivosti presiaknuté subtílnou symbolikou.
